Za každým rokom nášho života sa skrýva čosi vzácne. Vedomosti, skúsenosti, radosti, aj starosti, na ktorých môžeme stavať deň za dňom a posúvať sa smerom k vytýčeným cieľom a túžbam. Dekády života – každá prináša niečo iné.
0. Vždy sa začína od nuly. Nič,iba myšlienka,nápad,skutok.Potom to príde. Odrazu to začne pribúdať, rásť, množiť sa a ani sa nenazdáme – je to tu. Zrod niečoho nového. A my máme veľkú túžbu dotiahnuť tú prvotnú myšlienku čo najďalej. Vždy to chce veľa úsilia, čas, obetovanie sa, ale aj lásku.
10. Keď má človek 10 rokov,je to dieťa.V tomto veku prijímame všetko okolo seba, nasávame do seba ako špongia. Škola, rodina, kamaráti – ani si to v tomto veku neuvedomujeme, ale je to nádherné detstvo. No,nie vždy je nádherné, aby som to poopravila, ale veľmi,veľmi veľa sa naučíme. A čo dostaneme teraz do základu,to si ponesieme celý život so sebou. Či už v hlave,alebo v srdci. Dobré, aj zlé. V desiatich rokoch si ešte nemôžeme dosť dobre uvedomiť nástrahy, ktoré na nás číhajú všade okolo, a vôbec nás to netrápi. A to je super. Je to stále čas hrania, bláznovstiev a nastupujúcej puberty.
Desaťročného človeka zaujíma všetko, niečo menej, niečo viac, ani si nevie poriadne vybrať. A tak nás neustále niečo posúva vpred, niečo ďalej. Medzi desiatym a dvadsiatym rokom nám škola začína byť pritesná, máme záujem o druhé pohlavie, vyskúšať si mnohé zakázané, zažiť poriadne dobrodružstvo a pomaly určujeme smer celého nášho nasledujúceho života. Vyhraňujeme svoje názory na svet okolo nás a veľmi nás ovplyvňujú kamaráti. Každá rodina je však iná, takže aj z každého z nás sa sa stáva individualita. Pomaly sa musíme rozhodnúť, čo ďalej. Nie je to ľahké,často pomôžu tí najbližší.
20. Keď prelomíme hranicu dvadsiatky, svet nám leží pri nohách, máme tisíc ideálov, plánov, nič nie je nemožné. Skutočný život začína. V tomto veku sme stále deti, síce dospelé, ale deti. Stále máme za chrbtom rodičov, kedykoľvek sú našou oporou, aj keď by sme veľmi chceli stáť na vlastných nohách. Mnohí už vedia, kam namieriť svoje snaženie,kam bude smerovať náš ďalší vývoj, mnohí majú pred sebou jasný cieľ.
Niektorí sú stále ,,hravé deti,“,skúšajú,vymýšľajú,idú až k hranici dovoleného, bavia sa naplno, život je stále sladký a úžasný. Je pravda,že niekto zápasí od mladosti s ťažkými podmienkami,všetko si musí vydrieť a ťažko vybojovať – pre tých sú úspechy nádherným dosiahnutým cieľom, veľmi si to vážia a práve z takýchto ľudí sa stávajú ozajstné osobnosti a čisté charaktery. Medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom života sa vyhraní náš názor na to,ako chceme vlastne žiť,čo bude našou prioritou. Dni sa stávajú stabilnejšími, už máme svoje rituály,ktoré by nám azda aj chýbali pri nejakej veľkej životnej zmene.
Niekto dá svojmu životu smer – rodina. Pribudne životný partner, deti a tradičné doživotné starosti s výchovou, bývaním a zabezpečením rodiny. Niekto dá svojmu životu iný rozmer. Po štúdiách a krásnej mladosti začne budovať ,,sám seba“. Zabezpečuje si dobrú prácu,dokončuje alebo aj začína s ďalším vzdelaním, krôčik po krôčiku si plní svoje malé súkromné ciele – vlastné bývanie, svoje autíčko…. a vlastne zdokonaľuje svoj život.
Ešte stále je tisíc možností, čo robiť. Vzdelávať sa, cestovať, pracovať, milovať, športovať…. Máme svojich priateľov, oslavy, svadby, dovolenky, večierky. Sem – tam príde neúspech, ale to nevadí, ideme ďalej, treba začať tam, kde sme skončili a pokúšame sa zdolávať problémy rôznymi spôsobmi. Nevzdávame sa. Prídu aj chvíle,kedy by človek najradšej všetko hodil za hlavu a začal inak, nanovo, znova a lepšie. Skúsenosti pribúdajú. Po čase zistíme, že každý neúspech nás niečo naučil. Sme silnejší. Odolnejší. Šikovnejší. A hlavne – stále niečo chceme, stále nás niečo ženie dopredu. Aj malý cieľ je cieľ.
30. Prekročíte tridsiatku a človek sa trošku zľakne. Čas uteká. Čo som urobil? Čo som dokázal? Čo ešte chcem? Netreba sa ľakať. V tomto veku nás čaká toľko výziev, toľko práce,ale aj radosti. Život v plnom prúde pokračuje.Práve teraz to je ten,,pravý,, život so všetkým,čo k tomu patrí. Už máme svoje vyhranené názory na všetko, ale ešte sa dá človek na veľa vecí ,,zlomiť“ .Ešte stále mnohí riešia,čo so životom. Niekto má svoj každodenný rutinný život-práca,deti,oddych-a vyhovuje mu to. Niekto si svoj zariadil tak, že po práci si oddýchne s kamarátmi, chodí na dovolenky, má vlastné záujmy a napĺňa ho to. Život naplno beží.
40. Človek je najaktívnejší z celého svojho života. Má svoju prácu, alebo začína s novými projektami. Kto má deti, rieši bežné starosti rodinného života. Kto deti nemá, snaží sa zabezpečiť svoje túžby a potreby tak, aby keď príde vyšší vek, mal všetko, čo bude k životu potrebovať. Je to vek, kedy sa už začínajú striedať svadby kamarátov s pohrebmi tých, ktorých prevalcoval stres,zlý životný štýl, alebo choroby. Štyridsiatnik je rád, že má ešte rodičov – istý prístav v nekompromisnom a krutom svete. Kto rodičov stratil vie,čo je to spomienka.
Keď sa blížite k päťdesiatke, už máte za sebou pár splnených snov, či už menších alebo väčších, ale ešte stále sú pred vami výzvy, ktoré sa oplatí uskutočniť, aby sa vám život naplnil podľa vašich predstáv, kým príde skutočná staroba. Je to úžasný vek. Mnoho starostí odpadne.Vyhľadávate veci, prostredie a ľudí, čo vás uspokojujú, odreagujú od každodenných stresov a spríjemňujú život. A míľovými krokmi sa blíži vaše polstoročie.
50. Je to tu. Päťdesiatka na krku. Až teraz si naplno uvedomíte, že ste prežili už päťdesiat rokov života a čaká vás toho už menej ako viac. Samozrejme je to relatívne. Možno sa zhorší zdravie,možno sa vám rozpadne vzťah, rodina, možno vyhráte v lotérii. Pre niekoho nastáva obdobie,kedy už upokojí svoj búrlivý život, kedy už má dosť prostriedkov na ,,normálny“ život,kedy už vie,aké sú jeho priority, pretože tie sa s pribúdajúcimi rokmi trošku menia. Pre niekoho sa naopak život radikálne zmení – opustí rodinu, začne si konečne plniť sny a túžby, ktoré nemohol z rôznych dôvodov plniť počas predošlých rokov.
Pre dvadsiatnika je päťdesiatka strašné číslo,ale nebojte sa ho.Nie je to také strašné ak vám slúži zdravie.Všetko sa dá, len treba chcieť a mať na to odvahu. A to je dosť ťažké – mať odvahu, na mnoho vecí. Možno si s ľútosťou uvedomíte, že keby ste mali tú odvahu skôr, veľa vecí vo vašom živote by teraz vyzeralo inak. Päťdesiatnik už začína bilancovať svoj život a reálne pozerá dopredu, kde bude o desať,dvadsať rokov. Každý z nás je iná povaha, iná osobnosť – tisíc ľudí, tisíc chutí.
Mnohé veci prehodnotí a možno by niektoré urobil inak. Skúsenosti života robia človeka opatrnejším, viac zvažuje a popri tom zisťuje, že svet mladých sa mu vzďaľuje. Už nie ste takí uponáhľaní,naopak,stávate sa pomalší. A spoločnosť vás začína vnímať ako skúseného človeka, ktorý už má za sebou mnoho pracovných aj súkromných úspechov i nezdarov. Ešte stále ste však v plnom pracovnom nasadení.
60. Nuž príde i ten čas,kedy sa s vami rozlúčia vaši kolegovia, s ktorými ste roky tvorili pracovný kolektív a idete do zaslúženej penzie.Opäť – pre niekoho to je trauma, pre iného konečne! Duchom ste možno mladý,no telo už nie je čo bývalo. Pribudli vrásky,vlasov je tiež menej,telo už neposlúcha ako voľakedy. Ale to sú tie najmenšie starosti. Ak ostanete pracovať,potom je to stále fajn,ste medzi ľuďmi,stále pre niekoho potrebný, každý deň prináša nejakú starosť,ale aj radosť. A to je dobre. Ale ak ostanete doma, zistíte, že ste nepotrebný.
Pokiaľ ste chodili do práce, aj spoločnosť si vás vážila.Teraz pomaly zisťujete, že mladým už nestačíte, že tí sú oveľa rýchlejší, kreatívnejší a stávate sa záťažou.Ste na obtiaž, nielen štátu, častokrát aj najbližším. A s ďalšími krížikmi na chrbte to bude horšie. No ale čo je ešte horšie, môže sa výrazne zhoršiť zdravie. Isteže sa to nemôže zovšeobecňovať, pretože je veľa tých, ktorí sú výkonní, zdraví a pracujúci až do veľmi vysokého veku, čiže je veľa tých, ktorým sa úžasná jeseň života ešte len začína.
Bohužiaľ naša spoločnosť nedospela ešte k tomu, že starí ľudia nie sú záťažou pre štát,ale sú to ľudia, ktorí dali všetky svoje mladé sily do ekonomiky štátu,d o výchovy ďalšej generácie a preto si zaslúžia naozaj dôstojnú starobu. Mnohí so mnou súhlasiť nebudú,viem. Naozaj je to iba môj súkromný názor, ale aj tak vám ďakujem,že ste to dočítali až sem.
P.S. Ďalšie štyri dekády si dovolím opísať,až keď ich prežijem.
Napísal: ja
Foto: pexels.com